Aj to sa mi už raz stalo, keď som mala budík nachystaný na siedmu ráno - v sobotu.
Potom vyrážam do práce. Väčšinou dosť rýchlo, aby som stihla čas, ktorý nikoho neurazí. To je v mojom prípade tak mierne po deviatej.
Ale o tom písať nechcem. Cestou do práce sa mi často prihodí mnoho zaujímavých vecí. Ja totiž nikdy nevnímam svoj presun iba ako obyčajnú cestu do práce, pretože som vášnivá pozorovateľka.
A celkom vnímavá. Vidím veci, ktoré bežný človek nevidí.
Celkom nedávnom som tak pozorovala jedného staršieho šoféra autobusu. Cestujem s ním pravidelne a preto som už mala dostatok času vypozorovať, že tohto pána jeho práca neuveriteľne baví.
A raz ma veľmi prekvapilo, keď v mraze - asi mínus desať, mi ponúkol, že si môžem nastúpiť skôr, ako mal odchod, aby som zbytočne nemrzla. Chvíľku som premýšľala, či je to v dnešnej dobe celkom normálne.
Je! Nakoniec mi došlo, že keby bolo viac takých ľudí, ktorí vedia urobiť iným príjemný deň hoci aj zdanlivou maličkosťou, celý náš život by bol oveľa krajší. A možno aj ľudskejší. A pri tom naozaj stačí tak málo.
A preto si myslím, že by sme si mali veľmi vážiť každého človeka, ak nejakého takéhoto poznáme a denne stretávame. Práve títo ľudia majú totiž schopnosť robiť náš život lepším.
A hoci je to trebárs i neznámy človek z netu, čo nám vložil niečo pekné na nástenku. Alebo práve nejaký takýto šofér. Nie je to totiž len obyčajný šofér, ale vzácny človek, ktorý svoju prácu berie zodpovedne. Človek, ktorý neujde mladej žene s kočíkom, ako to robia mnohí. Vďaka podobným ľuďom máme potom my ostatní oveľa krajší deň.